Izolácia. Nosenie rúšok. Neustále umývanie a dezinfikovanie rúk. Toto všetko sa stalo súčasťou nášho každodenného života. Ako to všetko na nás vplýva a ako nás to zmenilo? Má to vôbec nejaké pozitívne stránky? Ocitli sme sa v tejto neľahkej situácii tak náhle, že sme si to ani nestihli uvedomiť. Mysleli sme si, že preventívne odchádzame zo školy maximálne na dva týždne. Nič sme si z toho nerobili. Teraz sme doma viac ako mesiac a nevieme, či sa vôbec v tomto školskom roku do školy vrátime. Nemôžeme chodiť medzi ľudí, stretávať sa s kamarátmi, musíme sa učiť doma. Akoby sa svet zastavil.
Obmedzila sa doprava. Uzatvorili sa hranice, obchody a rôzne podniky. Ekonomika upadá. Ľudia nemôžu pracovať, a tak nezarábajú peniaze. V dôsledku toho banky odkladajú splácanie pôžičiek a podobne. Veľa vecí sa skomplikovalo. Médiá sú plné programov, informácií a článkov o koronakríze. Kam sa pozrieme, všade sú ľudia v rúškach. Keď vyjdeme von, ulice sú úplne vyľudnené a keď aj niekoho stretneme, samozrejme, má rúšku a ani poriadne nevieme, kto to je. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je naozaj zvláštne stretnúť spolužiakov či kamarátov v rúškach. Nevidíme ich úsmev a výraz tváre.
Zdalo by sa, že niečo také sa stáva len vo filmoch. Opak je však pravdou. Život je nevyspytateľný. Žiaci boli spočiatku radi, že nemusia chodiť do školy, no teraz by sa do nej asi radšej vrátili. Ak chceme na konci školského roka dobré hodnotenie, musíme sa svedomito učiť a robiť si domáce úlohy ako v škole. Doma je to síce o niečo ťažšie, no podľa mňa je to pre nás taká skúška zodpovednosti. Niektorí učitelia mávajú so žiakmi hodiny prostredníctvom video hovorov. Každý robí, čo môže.
Myslím, že toto obdobie je istou formou výzvy. V mnohých veciach musíme improvizovať. Napríklad také fitnes centrá. Všetky sú pozatvárané, a tak tréneri hľadajú rôzne nové alternatívy na cvičenie. Vymieňajú napríklad činky za fľaše s vodou a iné veci, ktoré majú bežne doma. Tak isto aj kaderníctva, kozmetické salóny... Kto sa chce dať ostrihať, musí to zvládnuť doma. Kreativita ani trpezlivosť nesmie chýbať. Taktiež nesmú chýbať ani ohľaduplnosť a súcit k druhým. Keďže dôchodcovia sú v najväčšom nebezpečenstve, mali by čo najmenej chodiť medzi ľudí. Musia si však nakúpiť a podobne. Môžeme im s tým pomôcť. Nakúpiť im, čo treba a ochrániť ich tak pred rizikom nákazy v podobe styku s ľuďmi.
Zabudla som spomenúť ten najdôležitejší a zároveň najhorší fakt zo všetkých. To, že mnoho ľudí už na tento vírus zomrelo. Kedysi som niekde videla tento pekný citát: ,,Život je premiéra, repríza už nebude.“ Mali by sme sa toho držať. Mali by sme byť zodpovední, žiť plnohodnotný život a snažiť sa dopriať to isté aj ostatným. V tejto situácii je to ešte dôležitejšie než inokedy. Takže koronakríza priniesla množstvo negatív. Zo všetkého najhoršie sú úmrtnosť a zhoršenie ekonomiky. Niektoré deti nič nerobia, flákajú sa a majú málo pohybu. Prežívame isté obmedzenia. Žiaľ, nájdu sa aj ľudia, ktorí ich nerešpektujú a ohrozujú tým ostatných.
,,Sloboda narieka, lebo nám velí svet a jeho stroje už vedú s nami boje o vzácny čas. Ochranky do parkov, problémy s morálkou. A viacej ruchu jak čerstvého vzduchu. A iba schránky ostali z nás, ostali z nás.“ Toto sa spieva v piesni ,,Kam tento svet speje?“ od známej interpretky SimyMartausovej. V spojení s aktuálnou situáciou si myslím, že je viac než výstižná. Možno by som úplne nesúhlasila s vetou: ,,A viacej ruchu jak čerstvého vzduchu.“ Veľa ľudí chodí do prírody viac ako za normálnych okolností. Ja tiež, keďže mám viac času. Nadýchame sa čerstvého vzduchu a aspoň na chvíľu zabudneme na svoje starosti. Tento fakt je podľa mňa jeden z najlepších vedľajších efektov tejto situácie. Ale na druhej strane, niektorí ľudia nemajú takú možnosť.
To ma priviedlo k ďalšej myšlienke. Naplno si uvedomujeme, čo máme a sme za to vďační. Neberieme všetko ako samozrejmosť. Tým, že sme izolovaní od svojich blízkych a sme obmedzovaní nosením rúšok, cez ktoré sa zle dýcha a podobne, si uvedomujeme, ako dobre sme sa pred týmto všetkým mali a akí sme boli šťastní. Teraz aspoň trávime viac času s rodičmi. Keď sme v karanténe, máme konečne nejaký čas pre seba. Na chvíľu sa zastavíme a doprajeme si zaslúžený relax. Môžeme sa nad sebou zamyslieť a prehodnotiť svoj život. Začínali sme tým, že sme si museli dôkladne a poctivo umývať ruky a postupom času sme sa naučili dbať o svoje zdravie a vážiť si ho. Taktiež sme si začali vážiť svoj život a rodinu. Sú to jedny z najdôležitejších vecí, čo máme. Stali sa z nás ohľaduplní, zodpovední a pokorní ľudia. Úplne som zabudla spomenúť všetkých lekárov, ktorí nám zachraňujú životy a momentálne sú prepracovaní, lebo majú toho oveľa viac než zvyčajne. Nevzdávajú to a idú ďalej. Za to sme im nekonečne vďační.
Keď zoberiem do úvahy všetky plusy a mínusy, v konečnom dôsledku si myslím, že nám táto situácia prospieva, zoceľuje nás. Každý má na to iný názor, no ja sa snažím vyťažiť z toho to najlepšie. Všetkých nás spája rovnaký problém, musíme spojiť svoje sily, aby sme ho porazili. Dúfam, že keď koronakríza utíchne, budú z nás lepší ľudia a namiesto nenávisti a závisti budeme šíriť lásku a pochopenie. Keď sa nad tým zamyslím, prídem k záveru, že nám to prinieslo do života obrovské ponaučenie. Ako hovorí citát, ktorý som nedávno čítala: ,,Včerajšok už nezmeníš ale dnešok zmeniť môžeš.“
Autorka: Dana Chochlíková, 9. roč. ZŠ Sobotište
